Bežný pracovný deň netrvá viac ako osem hodín so štyridsaťhodinovým pracovným týždňom. Túto dĺžku práce ustanovuje článok 100 Zákonníka práce. Existujú však výnimky, pri ktorých sa dĺžka pracovného dňa môže buď predĺžiť, alebo skrátiť.
Pracovny cas
Zákonník práce poskytuje jasnú definíciu pracovného času a poskytuje rôzne možnosti. Za pracovný čas sa považuje presne ten čas, keď zamestnanec priamo pracuje, vykonáva presne tie úkony, ktoré sú mu určené pracovnou zmluvou a pracovnými povinnosťami. Tento čas nezahŕňa žiadne prestávky. Vo väčšine prípadov je dĺžka pracovného času stanovená priamo zamestnávateľom a je v súlade so zákonom, a to najviac štyridsať hodín týždenne. Týchto štyridsať pracovných hodín je počas týždňa rozložených rôzne, v závislosti od takzvanej pracovnej doby. Takýto režim ustanovuje pracovná zmluva alebo zmluva.
Hlavným režimom prijatým na použitie je bežná pracovná doba. Podľa nej je štyridsať hodín týždenne rozdelených na päť pracovných dní po osem pracovných hodín. Možné sú aj ďalšie možnosti rozloženia pracovného času. Napríklad pri práci na zmeny je pracovný čas rozvrhnutý tak, aby výsledok nebol vyšší ako prípustná týždenná sadzba.
Zákon umožňuje predĺžiť pracovný čas aj skrátiť prácu, pracovať vo flexibilnom režime.
Znížená pracovná doba sa vzťahuje na špeciálne kategórie pracovníkov. Ide o maloletých, zdravotne postihnutých ľudí, ľudí pracujúcich v škodlivých alebo nebezpečných podmienkach.
Flexibilná práca alebo flexibilný pracovný čas - v takom prípade sa môže po vzájomnej dohode zamestnanca a zamestnávateľa zmeniť začiatok práce, jej koniec alebo celková doba zmeny. Zároveň musí zamestnanec stále pracovať ustanovený počet hodín práce týždenne.
Pracovný čas sa môže nielen znižovať, ale aj zvyšovať.
Nepravidelný pracovný čas
Nepravidelný pracovný čas podľa Zákonníka práce patrí medzi pracovný čas a je formou práce, pri ktorej môžu byť zamestnanci v prípade potreby zapojení do práce nad rámec bežného pracovného času. Takéto zapojenie môže mať iba epizódny charakter a nad rámec normy sa takéto zapojenie do práce nevypláca, ale najčastejšie sa kompenzuje dodatočnou dovolenkou.
Ak pracovná zmluva pre zamestnanca ustanovuje nepravidelný pracovný deň, neznamená to, že zamestnanec môže byť neustále prijímaný do práce. V článku 101 Zákonníka práce sa hovorí iba o epizodickom nábore do práce, to znamená, že tento nábor by nemal byť v žiadnom prípade trvalý alebo dokonca jednoznačný periodický.
Pre zamestnancov s nepravidelným pracovným časom existujú aj interné pravidlá organizácie, kde je určený konkrétny čas začatia a ukončenia práce, táto doba je pre všetkých zamestnancov organizácie bez výnimky obvyklá doba práce.
Ostatné práce vykonávané nad rámec normy
Existujú aj iné spôsoby, ako prinútiť pracovníkov pracovať dlhšie ako zákonom stanovených osem hodín.
Jedným z nich je práca v noci. Ak existuje výrobná potreba, je takáto práca možná. Celková doba práce by však nemala presiahnuť štyridsať hodín týždenne. To sa dá dosiahnuť poskytnutím dodatočného času odpočinku, ktorý sa rovná dĺžke práce. keď je táto podmienka splnená, nebudú vygenerované žiadne ďalšie hodiny.
Je potrebné mať na pamäti, že nočná práca by sa mala skrátiť o jednu hodinu.
Práca nadčas - takto v každodennom živote nazývajú prácu presahujúcu obvyklú dĺžku pracovného času, ktorá sa vykonáva podľa vôle organizácie alebo podnikateľa, teda zamestnávateľa.
Všetky prípady, v ktorých je možné takúto prácu zamestnancovi prideliť, sú jasne uvedené v zákone. Zamestnávateľ nemôže samostatne meniť alebo dopĺňať zoznam. Pokiaľ ale existuje písomný súhlas zamestnanca s výkonom práce nadčas, je možné sa do toho zapojiť s následnou výplatou vo väčšej výške.
